Zamotám sa trošku do reality, do svojich problémov, do smútku a všednosti. A prestávam vidieť krásu sfarbeného lístia, lebo večer vlastne ani neviem, akú farbu mala obloha uprostred dňa.

Jediná krása, ktorú ešte vnímam, si ty a asi preto mi o to viac záleží, aby sme boli bez tieňa.

A tak ma potom musí Boh či Osud zaviesť do doliny uprostred lesov a posielať mi do cesty jelene, aby som znova žasla. A ticho, aby sa znova aspoň na chvíľu usídlilo aj v mojom srdci. A farebné stromy a neznámu vinúcu sa cestu. A šuchot kolies na popadanom lístí. Je zbytočné cítiť sa oklamaná pri pohľade na fotky, veď práve preto máme svoje vnútorné disky, ktoré zapisujú v trošku iných kódoch.

Najhoršie je nechať umrieť túžbu a uspokojiť sa predefinovaním tabuliek.

Ale dnes túžba ožila. Dnes som sa túlala s vlkmi po lesoch. Dnes mi kolesá ukrajovali kilometre cesty. Dnes pískol brzdový kotúč pri prudkom zjazde. Dnes som sa nebála, lebo tam bolo niečo väčšie a silnejšie ako môj strach. Možno láska. Dnes som videla zore i mesiac, Pleše i dedinu plnú voňajúceho dymu. A ráno si už dobre všimnem, ako chutí vzduch v pľúcach.