Vtedy mi v ušiach znela hudba toho koncertu, silná a emotívna, strhujúcu, prudká a dravá. Dnes mi v ušiach znie hudba z autorádia, ktorú počúva šofér. Mobil sa po celodennom naháňaní signálov a spojení odporúčal do zabudnutia a zanechal ma vlastným vnútorným pocitom. V hudbe teda podobnosť nie je. Príchuť zakázaného ovocia z toho večera tiež dnešnému dňu absolútne chýba. A podobnosť s hviezdami a mrazom za oknom sa mi nezdá taká dôležitá, aby ma tak nástojčivo vracala k tomu dňu, k tomu večeru, k tej noci. I tak priam fyzicky cítim nejakú spojitosť medzi tým večerom spred dvoch rokov a tým dnešným. Nástojčivo sa mi vybavujú detaily toho dňa, cesta autom tam, parkovanie pri nákupnom centre, ako som vybehla do mrazivej noci len v krátkom tričku, lebo veď na koncerte hreje niečo iné ako teplá bunda, ako som sa vracala k autu po zabudnutú vstupenku, samotný večer, detaily a záblesky, pocity, návrat domov hviezdnou nocou, škrípanie brány, ktoré sa nieslo nocou, keď som išla parkovať. Detaily, na ktoré nechcem zabudnúť.

Najpodobnejší tomu večeru je však asi predsa len ten spolujazdec. V tú noc to bol pocit duševného spojenia vďaka hudbe, zamilovanej. V túto noc mám pocit, že cestujem s jedným mestom, s mestom, ktoré je v tomto okamihu na tejto ceste už viac než stovku kilometrov v minulosti. Napriek tomu je tu, vo mne, zamilované. Nesiem si tou istou diaľnicou za podobnej mrazivej noci v dopravnom prostriedku vo svojej duši opäť spolujazdca. Nikto ho nevidí. Nie je pripútaný bezpečnostným pásom. Nemyslím, že by to niekomu vadilo. Doširoka otváram oči do noci. A verím. Že aj tento spolujazdec ostane mojou súčasťou.

Jediná krása, ktorú ešte vnímam, si ty a asi preto mi o to viac záleží, aby sme boli bez tieňa.

A tak ma potom musí Boh či Osud zaviesť do doliny uprostred lesov a posielať mi do cesty jelene, aby som znova žasla. A ticho, aby sa znova aspoň na chvíľu usídlilo aj v mojom srdci. A farebné stromy a neznámu vinúcu sa cestu. A šuchot kolies na popadanom lístí. Je zbytočné cítiť sa oklamaná pri pohľade na fotky, veď práve preto máme svoje vnútorné disky, ktoré zapisujú v trošku iných kódoch.

Najhoršie je nechať umrieť túžbu a uspokojiť sa predefinovaním tabuliek.

Ale dnes túžba ožila. Dnes som sa túlala s vlkmi po lesoch. Dnes mi kolesá ukrajovali kilometre cesty. Dnes pískol brzdový kotúč pri prudkom zjazde. Dnes som sa nebála, lebo tam bolo niečo väčšie a silnejšie ako môj strach. Možno láska. Dnes som videla zore i mesiac, Pleše i dedinu plnú voňajúceho dymu. A ráno si už dobre všimnem, ako chutí vzduch v pľúcach.

Kam až siaha empatia? A kam istá univerzálnosť prežívania niektorých vecí?

Tieto myšlienky mi víria hlavou a ich nezbednosť sa mi spolu so slnkom opäť črtá v tvári. Ostal na nej ešte vtetovaný aj zvuk mora a grécke slnko, zvedavosť cestovateľa a naivita pocitu ženskej mladosti v krokoch. Polovica oproti idúceho páru to zaregistrovala. Tá mužská polovica. Až tak veľmi, že sa otočil. So svojou dievčinou v ruke. Jej tvár mi neostala povedomá. No opäť sú mi známe jej pocity.

Žena zahanbená vlastným rozopnutým zipsom. Dúfajúca, že si to nikto nevšimol. Racionálne si uvedomuje, že to nie je podstatné a nič sa vlastne nestalo. Napriek tomu nedokáže úplne potlačiť svoje pocity.

Žena zahanbená až príliš okatým záujmom svojho partnera o inú ženu. Dúfajúca, že on si nevšimol, ako sa jej to dotýka, lebo veď predsa v ženskom magazíne písali, že je to normálne. Racionálne si uvedomuje, že to nie je podstatné a nič sa vlastne nestalo a večerať bude jej muž doma. Napriek tomu nedokáže úplne potlačiť svoje pocity žiarlivosti a poníženia.

Možno takto. A možno nie.

Kam až siaha empatia? A predsa sa ju snažím v tejto chvíli kráčajúc ulicou mesta zo seba aspoň mierne striasť. Aby som to bola zase ja, bez tieňov, lebo táto hodina mi dopriala ich absenciu. Nech na svojom bielom plátne nepremietam nutne tiene tých ostatných.

Strelene by som sa hodila do snehu, áno, uprostred leta. Aspoň do toho v ľadovej jaskyni v Permone. Alebo do toho pod Českým štítom. Vyliezla by som za ním hneď. Namiesto toho v realite všedných dní nad výkazmi čakám na víkend… pretože teraz to bude naopak, už viem, že to budeš ty, čo ma úplne strelene unesieš preč

A tak popíjam kávu opretá o okenicu a konečne sa cítim v mojom malom vesmíre doma. Láskavý dážď, čo poslúcha aj bez rozkazov, nahradil na chvíľu tornádo posledných dní, ktoré ma mlelo. V zabudnutí ostal náladový náročný klient, spiknutie navigácie so satelitmi, nájazd vtáčej letky na štvorkolesového tátoša, nerozpustená čokoláda, nároky rodiny, nedostupný telefón, posledný termín, zatvorené kvetinárstvo, ktoré ma stiahli do svojho rytmu a spravili zo mňa bábku na špagátiku. Nadobudla som pocit, že konečne mi niečo vyšlo, nevymklo sa spod kontroly. Zapadlo do seba. Lebo dnes sa mi prispôsobil dážď… Dnes to vyjde… Dnes je ten deň

Za oknom sa náhlia ľudia. Mladí, starší. Utekajú na obed, z obedu. Do školy, zo školy. Do práce, z práce. Na rokovanie, z rokovania. V letných ľahkých šatách. V elegantných kostýmoch a oblekoch. Opäť sú štátnice a univerzitné mesto k sebe stiahlo končiacich študentov. Niektorí cupkajú. Tu sa niekto sťažka vlečie. Verdikty nebývajú vždy láskavé. A možno niekedy ani pravdivé. A prvý blog chcel byť plný pozitívnych pocitov, ako  závan iskrivého vánku. O takom snívame v horúcom lete. Namiesto toho stojím v kaviarni a utešujem sa tým, že svet nezastal. Beží ďalej okolo mňa. Súkromné drámy nemajú vplyv na jeho chod. Čašník sa vracia. Spomeniem si, ako som toto z celej duše neznášala v predchádzajúcom zamestnaní: stačilo na pol minúty vytiahnuť pätu z kancelárie a určite ma už niekto hľadal a zvonil telefón a okamžite ma potrebovali teraz a hneď a haló, haló, pátracia akcia po celej budove, najlepšie by bolo zaviesť telefón aj na toalety. Aj on má v tvári taký nejaký výraz. Milo ma víta, no ktovie, čo si myslí. Že ani tam nemá chvíľu pokoja. A tak sa zasmejem a spolu hľadáme k tej káve ešte oriešky, veď kto kedy povedal, že sa to k sebe nehodí? Odchádzam s vysokou mliečnou penou, dnes si dal záležať. A zrazu viem, že presne takýto má byť prvý blog. Všedný. Zmiešaný. Ako bežný deň. Deň, v ktorom sa ti premelie v jednej chvíli spústa pocitov, zaútočí spústa podnetov a jedným kútikom úst sa usmievaš, i keď ešte s námahou zadržiavaš slzy, aby neprenikli na svetlo sveta až tak okato, v kaviarni. Dole sa výťahom zviezol unavený zamestnanec, hore po schodoch vybehla žena s rodiacim sa odhodlaním bojovníka a blaženým úsmevom z mliečnej peny a za počítač si sadol človek, ktorý za poslednú polhodinku svojho života prežil niečo prchavo zaujímavé. Ako každý deň.